Čo potrebuje cirkevný zbor na to, aby bol živý podľa Božej vôle?

„Proto vás já, vězeň kvůli Pánu, prosím, abyste tomu povolání, které se vám dostalo, dělali čest svým životem, vždy skromní, tiší a trpěliví. Snášejte se navzájem v lásce a usilovně hleďte zachovat jednotu Ducha, spojeni svazkem pokoje.“ Efezským 4,1-3

Je to veľmi dôležitá otázka, ktorej zodpovedanie nie je jednoduché a určite sa to nedá zhrnúť do jedného krátkeho článku v časopise. A predsa sa dá odpovedať jednoduchou vetou: Budujme zbor na biblických princípoch. V tejto súvislosti je dôležité, aby si každý čitateľ prečítal texty: Ef 4,11 – 16; Ef.1,22; 1.Kor. 12,12-26.

Už v názve našej cirkvi sa odzrkadľuje to základné, že sme cirkev Evanjelická! Našim základom je evanjelium Ježiša Krista. Radi sa tým pýšime, radi o tom hovoríme, často o tom kážeme z kazateľníc. Ale naozaj? Je to pravdou do dôsledkov? Budujeme naše zbory tak, ako o tom čítame na stránkach Novej Zmluvy? Je dobré si nanovo klásť otázku: Čo potrebuje cirkevný zbor na to, aby bol živý podľa Božej vôle?

1. Komunikácia v zbore

Hlavou cirkvi je Pán Ježiš! (Ef1,22) Podľa Ef 4,11-16 On (Kristus) ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, iných za učiteľov, iných za pastierov... Aby: pripravovali kresťanov na dielo služby, budovať Telo Kristovo; On (Kristus) spája a zväzuje celé telo všetkými pojivami spoločnej služby. Tak, ako v biologickom tele jednotlivé údy sú navzájom pospájané podávaním si výživy, tak môžeme vidieť aj telo Kristovo - Jeho cirkev. Máme tvoriť a budovať také spoločenstvo, kde si budeme navzájom blízki, kde si budeme navzájom slúžiť tým, že jeden s druhým budeme úzko spojení. Telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tvoria jedno telo, aj keď ich je mnoho: tak aj Kristus.

Čo je vlastne komunikácia? Pre niekoho je to len výmena informácií, postojov, názorov... Je to určitá rovina, ale v komunikácii sa máme pokúsiť o niečo viac. Niekedy komunikácia vyzerá ako dvojsmerná cesta. Ideme proti sebe, akoby na diaľnici a minieme sa vzájomne! Ísť proti sebe ešte neznamená, že si ideme v ústrety. A skutočným cieľom komunikácie je spojenie.

2. Týmová spolupráca Rim 12,1-5; Žalm 133

V predchádzajúcich riadkoch sme citovali texty Písma, ktoré hovoria o tom, že Pán Ježiš je hlavou a my tvoríme jeho Telo-cirkev. Akonáhle sa však začne hovoriť o praktických dôsledkoch týchto biblických právd vo vedení zboru, v budovaní a organizovaní života v cirkevnom zbore, dochádza k neporozumeniu tohto princípu.

Stáva sa žiaľ, že aj duchovne prebudený brat farár, chápe svoju úlohu a miesto v zbore akosi výnimočnejšie, ako mu náleží. Ak má spolupracovníkov z radov neordinovaných členov zboru (a Bohu vďaka ak ich má), chápe ich ako spolupracovníkov v zmysle: oni pomáhajú mne. Možno si to ani neuvedomujeme, ale to ešte nie je ten pravý biblický postoj. Predsedníctvo zboru môže začať hovoriť o týmovej spolupráci až vtedy, keď buduje tým spolupracovníkov, kde oni všetci navzájom budú vedieť, že sú rešpektovaní, ich názor je dôležitý, ... Farár je prvý medzi rovnými. (To tiež ľahko povieme, ale ťažšie žijeme). Ale až keď je tým spolupracovníkov budovaný na takejto báze, že oni si navzájom môžu povedať vpravde naozaj všetko, dochádza k budovaniu skutočnej jednoty.

Týmová spolupráca je aj o priateľstve. Ak by sme chceli budovať týmovú spoluprácu (presbyteri, respektíve užší okruh presbyterov, ktorí nesú zodpovednosť za konkrétnu oblasť života zboru), ale stretali by sme sa iba vtedy, keď treba niečo riešiť, organizovať, napomínať... tak ťažko dospejeme k dobrému týmu. Stretávanie v našom košickom zbore je pravidelné, každý týždeň cele pondelkové odpoludnie 4-5 hodín. Oplatí sa do toho investovať. Pretože, keď je budovaná jednota, tam udeľuje Boh požehnanie. Žalm 133,1-3 Pán Boh zasľúbil požehnanie za určitého predpokladu. Niekedy silná osobnosť (vodca) do značnej miery ovplyvňuje charakter zboru a jeho smerovanie. Našim presvedčením je, že viac, ako silná osobnosť je silný – vyvážený tým.

3.Veľké poverenie a učeníctvo

Mt 28,19-20  V tomto texte je zaznamenané Ježišovo poverenie, ktoré je známe aj pod označením: Veľké poverenie. Zrejme to vieme mnohí aj naspamäť. Akým spôsobom Pán Ježiš položil na učeníkov poverenie osloviť celý svet? Robte to, čo robil ON. Čiňte učeníkov.

2.Tim.2,1-2 To čo si počul odo mňa, skrze mnohých svedkov, to zver spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní iných vyučovať. Učeníctvo je proces kedy odovzdávame – zverujeme posolstvo.  Zverovať niečo je možné, len ak je vybudovaný dôverný vzťah.

Budovanie užších spoločenstiev v bunkách, resp. učeníckych skupinkách je nie jedna z foriem, ale základná forma, ktorú Pán Ježiš učeníkov učil a ňou ich poveril, aby šli a oslovili celý svet. Niekedy v súčasných zboroch (aj rôznych denominácií) prevláda obava, či budovanie menších skupiniek neohrozuje jednotu spoločenstva. Mojim presvedčením je to, že je to práve naopak! Pretože až vtedy, keď v zbore sú blízke vzťahy, buduje sa skutočná vnútorná jednota! Skutočná jednota sa reálne nedá vybudovať len vtedy, keď sme na jednom spoločnom stretnutí v nedeľu v kostole. Sme síce spolu, ale môžeme byť v názoroch a postojoch diametrálne odlišní. Komunikácia sa odohráva v blízkych vzájomných vzťahoch, kde počas celého týždňa na rôznych úrovniach a formách služby sa stretáme v menších skupinkách.

Záverom chcem zdôrazniť, že akákoľvek dobrá forma nebude formálne fungovať, ak by sa vytratil skutočný hlboký duchovný život jednotlivcov. Žiadna forma či zmena štruktúry fungovania zboru to nemôže nahradiť. A preto by sme sa všetci mali zamyslieť nad textom: Mk 3,13-14 Pán Ježiš zavolal tých, ktorých sám chcel. A oni prišli k Nemu. Vtedy ustanovil dvanástich, aby boli s Ním, poslal ich kázať a dal im moc... Skôr, než ich Pán Ježiš ustanovil, aby šli, zavolal ich, aby boli s Ním. Bez osobného vzťahu s Pánom Ježišom, bez osobnej komunikácie s Ním, nie je možné budovať cirkevný zbor na Biblických princípoch. Uvedomme si, že do služby budovania živého spoločenstva v zbore môžeme vykročiť až vtedy, keď poznáme, aké to je spočinúť pri nohách Pánových, aké to je BYŤ S NÍM.

Další informace